Kultúrny život úzko súvisel s miestnymi školami, kde učitelia so žiakmi nacvičovali kultúrne programy k rôznym štátnym i cirkevným sviatkom. V roku 1919 vznikol v obci ochotnícky krúžok, ktorý nacvičil niekoľko divadelných hier. Krúžok však zanikol. V obci pracovala i miestna ľudová knižnica, neskôr zmenená na strediskovú. V 60-tych a 70-tych rokoch si občania postavili kultúrny dom. V obci istý čas boli vydávané noviny Palínčan. Miestne kultúrne stredisko od roku 1978 nahradilo Osvetové zariadenie Palín.

Náboženstvo

V roku 1681 šopronský snem deklaroval náboženskú slobodu pre slobodné obyvateľstvo. Snem sa zároveň uzniesol, že o vierovyznaní poddaného rozhoduje zemepán. Podľa hesla „cuius regio, eius religio – čí je majetok, toho je náboženstvo“, poddaní museli vyznávať vieru svojho zemepána. Náboženskú nerovnosť a diskrimináciu v Uhorsku však ukončili až reformy panovníkov Jozefa II. v 80-tych rokoch a jeho brata Leopolda II. v 90-tych rokoch 18. storočia. Od tohto obdobia si už aj poddaní, hoci s istými obmedzeniami, mohli vybrať vierovyznanie podľa vlastného rozhodnutia.

Reformovaná kresťanská cirkev (kalvíni)

V roku 1880 štatistika zaznamenala 405 kalvínov, v roku 1900 – 569, v roku 1921 – 577, v roku 1940 – 553 a v roku 2001 – 305 obyvateľov tohto vierovyznania. V palínskom kostole sa istý čas konali bohoslužby v maďarskom i slovenskom jazyku o čom je doklad z roku 1762. Až do rokov 1796-1798 veriaci z Palín patrili k cirkevnému zboru v Stretave, v rámci Užského seniorátu. V spomínanom období sa osamostatnili.

V súčasnosti k palínskemu cirkevnému zboru patria obce Zemplínska Široká a Senné. V 90-tych rokoch 20. storočia začali veriaci stavať faru s modlitebňou. Od roku 1991 cirkevný zbor patrí do Michalovského seniorátu.

Rímskokatolíci

V roku 1880 žilo v Palíne 255, r. 1900 – 308, r. 1921 – 296, r. 1940 – 298 a v r.2001 – 340 rímskokatolíkov. Veriaci nemali dlhý čas vlastný filiálny kostol, preto navštevovali farský kostol v Sennom. Po vzniku nového biskupstva v Satmári (Satu Mare, Rumunsko) roku 1804 senianska farnosť pripadla k nemu. Najstaršie matričné zápisy z farnosti sa zachovali z roku 1831. Do dnešných dní patrí pod Košické arcibiskupstvo, Zemplínsky arcidiakonát a Michalovský dekanát. Veriaci si prednedávnom postavili vlastný filiálny kostol.

Veriaci východného obradu (gréckokatolíci)

Počet gréckokatolíkov v obci: v roku 1792 – 58, r. 1806 – 95, r. 880 – 126, r. 1900 – 144, r. 1921 – 140, r. 1940 – 170 a v roku 2001 – 93 veriacich.

Výsledky sčítania obyvateľov z roku 1940 uvádzajú i niekoľko pravoslávnych veriacich. Po štátnom zákaze gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 sa ich počet rapídne zvýšil. Následkom zákazu prešla časť veriacich k pravoslávnym, druhá časť veriacich sa priklonila k rímskokatolíkom. Farnosť patrila pod právomoc Michalovského pravoslávneho biskupstva, ktoré vzniklo v polovici 20. storočia. Po obnove gréckokatolíckej cirkvi roku 1968 kraškovskú budovu s chrámom vrátili pravoslávni pôvodným majiteľom. Pravoslávni veriaci patria v rámci Michalovského biskupstva do pravoslávnej farnosti Zemplínska Široká.

Evanjelická cirkev augburského vyznania (luteráni)

Počty luteránov v obci boli nasledovné: v roku 1880 – 5, r. 1910 – 11, r. 1921 – 3, r. 1940 – 12 a v r. 2001 – 4. Títo veriaci patrili k cirkevnému zboru v Pozdišovciach, ktorý zabezpečoval duchovné potreby pre luteránov zo širokého okolia. Pozdišovce s 24 fíliami, v tej dobe jeden z najväčších zborov, patrili v rámci dištriktu pod Šarišsko–Zemplínsko–Abovský seniorát.

Židovská náboženská obec (židia)

V Palíne žilo v roku 1818 – 87, r. 1880 – 77, r. 1904 – 56, r. 1921 – 37 a v r. 1940 – 34 židov. Do oblasti terajšieho Michalovského okresu prišli vo väčšom počte v druhej polovici 18. storočia a v 19. storočí hlavne z Haliče. Ich hlavným zamestnaním bol obchod, krčmárstvo, podomové obchodovanie a gazdovanie. Židia z dediny a okolia chodievali na trh do Užhorodu a Michaloviec. Už roku 1828 máme u nás doloženú ortodoxnú židovskú modlitebňu. V druhej polovici 19. storočia patrili miestni židia k rabinátu a židovskému matričnému obvodu v Sennom, kde prislúchali izraeliti z ďalších dvadsiatich okolitých dedín. Nárast komunity nebol výrazný z dôvodu sťahovania členov jednotlivých rodín do väčších miest.